Hrdinstvo? Áno, to je v kurze

Neviem ako vám, ale mne už teda poriadne lezú na nervy všetky tie filmy o jednom hrdinovi, ktorý zachráni celý svet pred skazami ľudstva, pred infekčnými chorobami, obrovským asteroidom a podobne. Tí silní, veľkí muži, ktorí vystupujú v takých filmoch vždy ukážu ako pozrú na fotografiu svojich detí, utrúsia niečo ironické ako správni drsňáci a "idú do toho". Občas sa scenáristom podarí zosmoliť aj nejaký dobrý film a potom rozmýšľam, či to len náhodou alebo naozaj. Možno som trochu stereotypná, ale vidí sa mi otrepané stále dookola zachraňovať ľudstvo nejakým človiečikom. Irónia je tiež v tom, že aj keď Jeden sa už taký našiel naozaj, niektorým je to pre smiech. Ľudia čakajú ničo vzrušujúce, čo preborí strechu ich domu, aby ukázali svoje ohromujúce vlastnosti, čiže takpovediac nejde vlastne o záchranu, ale o konkrétne hrdinstvo, ktoré vlastne ani nemusí byť až také hrdinské ako to vyzerá. Celkom opačná situácia je obeť za nejakú myšlienku, ktorej verí a ktorá je zmyslom jeho života. Obeta pre niekoho, zachrániť mu život nie v hneď v jednom okamihu a koniec, ale niekto potrebuje ochraňovať (tým myslím celý regulérny proces priateľstva), keď sme nablízku. Niekedy ani jedna dobre mierená facka nepostačí, aj keď bola silná. Stále si nás nejaká lizne a stávame sa tým inými. Myslím, že v tom zmysel je, aj myšlienka. Vyjadruje lásku a to zmysel určite je.

Síce konce sveta nie sú nereálne, ale sú aj naliehavejšie veci pre súčasnosť, na ktoré veľa ľudí nemyslí a obeta podľa nich nie je na mieste. Zvyčajná reakcia- "To čo je? To sa je?" Vytvorila sa akási predstava o hrdinskej obeti, ktorá pokiaľ nezachráni všetkých na jeden "šup" fakt nie je nutná. Niekedy však človek potrebuje zachrániť sám seba a v tom sa podstatne odlišuje od iných, čo si to možno vôbec neuvedomujú a idú zachrániť človeka, ktorý to nepotrebuje, pričom ani sami nevedia, čo oni sami potrebujú. Jeden múdry človek povedal: "Neklaď si otázku, čo potrebuje svet. Opýtaj sa seba, čo ťa oživuje a choď to robiť, pretože svet potrebuje ľudí, ktorí ožili."

Pripomína mi to jeden dobrý film, ktorý som si kedysi dávnejšie pozrela. Volá sa Mesto anjelov. Hej, je to romantika, ibaže tá myšlienka ma doteraz máta a páči sa mi. Neviem, či iní vidia v tom filme to isté, čo ja, ale na mňa zapôsobila jedna vec. Práve tá, že keď prišiel k tej žene (už neviem jej meno) anjel a ona vyberala jablká, pýtal sa jej ako chutia a ako voňajú. Na každú vec sa jej pýtal, ako chutí, čo pri tom cíti a nech mu toaspoň popíše. Bola pravdaže zmätená, lebo bolo to pre ňu tak bežné, že sa nikdy nezamyslela ako to chutí a čo cíti (už len pri jedení jablka). To ma očarilo. Neviem ako sa dá pocit vyjadriť slovami a všetky opisy by boli málo, ale to by nás viedlo k tomu viac, aby sme tomu porozumeli. A možno veci pre nás bežné, by sme si vychutnali.

Ocenili ich príchuť, vôňu.